sobota 28. mája 2011

Urobme si mesto akým ho chceme mať

Organizátorky akcie Network v Cvernovke nás pozvali prezentovať sa formou statického stánku. Ďakujeme za pozvanie, príležitosť sme využili.
Pýtali sme sa okoloidúcich čo by oni na Bratislave bez ohľadu na peniaze alebo zrealizovateľnosť zmenili, bolo to aj hlavnou aktivitou z našej strany. Na papier prilepený na stenu sa zbieral nápad po nápade, niektoré známe, niektoré nie a pri niektorých sme sa naozaj pousmiali. Ďakujeme všetkým, ktorí svoj názor vyjadrili, nápady sme zachovali a prepisali do elektronickej podoby.

Urobme si mesto akým ho chceme mať
- Čistota
- Flóra
- Tolerancia
- Bicykle
- Kiná do ulíc
- Prístup k Dunaju
- Street art
- Hudba do ulíc
- Vybudovanie nábrežia po celej šírke na oboch stranách
- Lepšie využitie Starej tržnice
- Realizácia projektu Vysuté záhrady
- Cyklistická cesta z Devína do centra
- Realizácia projektu Ten-T - električka v Petržalke, vlak , Starý most
- Vybudovanie Vydrice
- Zlepšenie dopravnej situácie
- Viac peších zón zo súčasných ulíc v centre určených pre autá - Štúrová ulica
- Vybudovanie nadchodu nad Staromestskou ulicou - Námestie od hradieb až po Židovskú ulicu
- Starý most určený pre peších
- Sprístupnenie mestských hradieb
- Radšej na korzo ako do nákupných centier
- Menej pasivity, viac pohodlia
- Zrenovovanie historických budov
- Vrátenie parku na Hlavné námestie
- Stojany na bicykle
- Viac lavičiek rôzneho vzhľadu
- Kvalitný územný plán
- Vrátiť Bratislavu 50 rokov dozadu
- Viac dažďu
- Metro v Bratislave


Aspoň štvrtina z týchto návrhov sa rieši, veľa z nich bude aj úspešná, dúfame ale že bude úspešnosť a možnosť realizácie bude čoraz väčšia a väčšia. Bratislava je a môže byť ešte krajším miestom.
Vítame nové návrhy

pondelok 23. mája 2011

Street Sessions Bratislava - Euro štyridsať

V dnešnej uponáhľanej dobe má málokto čas a chuť zastaviť sa na ulici a prehodiť pár slov s človekom, ktorému sa asi v živote nedostalo toľko šťastia ako jemu. Dalo by sa to jednoducho ospravedlniť zaneprázdnenosťou, nestíhaním do práce, meškaním na poradu.. No v skutočnosti to má všetko na svedomí ľahostajnosť a pasivita ľudí. Ľahšie, ako prejaviť záujem, je hneď bezdomovcov odsúdiť a prehlásiť, že si za to všetko môžu sami. Prečo sa však nezaujímať bližšie? Prečo nespoznať osudy týchto ľudí a nepokúsiť sa im pomôcť?
Preto vznikli krátke filmy „euro štyridsať.“ Našou snahou je, aby si na základe rozhovorov s bezdomovcami ľudia uvedomili, že častokrát zdanie klame. Pre nás „opitý bezďák“ môže byť sčítaný človek, ktorý má za sebou mnoho utrpenia, sklamaní a nejaké závažné okolnosti ho nakoniec dostali na ulicu.
My okoloidúci častokrát prechádzama okolo predavača Nota Bene, aj nám ho je ľúto, no povieme si, že máme momentálne málo drobných v peňaženke a že si ten výtlačok kúpime možno niekedy inokedy. Ideme ďalej a vzápätí na stojaceho muža úplne zabudneme. Netušíme však, že tento muž na tom mieste možno stojí už celé hodiny, nepredal ani jeden časopis, bolia ho nohy a niekde ho už očakáva manželka s malým dieťaťom. Mávli sme rukou a ľahostajne prešli. Tých pár drobných sme minuli nasledujúci deň na kávu z automatu, či na niečo sladké. Ani si neuvedomíme, že sme mohli namiesto kávy zachrániť jeden život. Samozrejme, že našich euro štyridsať nevytrhne niekoho z úplnej biedy, no môže to byť jediný šťastný moment, ktorý ho v ten deň postretol. Čo my pokladáme za obrovské neúspechy, ktoré nás mohli počas dňa postihnúť? Že sa na nás v práci vybúril nahnevaný šéf? Že v reštaurácii nemali jedlo, ktoré sme si chceli objednať? Že náš obľúbený tím nevyhral svetový šampionát? V porovnaní s problémami týchto ľudí sú to skutočne banality.
V našich videách kladieme bezdomovcom pár možno nie tak jednoduchých otázok, ako sa na prvý pohľad zdá. Nepýtame sa ich na vek, rodinu, bývanie a na iné vecné veci. Chceme sa skôr niečo dozvedieť o ich pocitoch, názoroch a túžbach. Stretli sme sa už aj s ľuďmi, ktorí vyslovene nechceli hovoriť o svojej minulosti. Buď bola natoľko bolestivá, že sa na ňu radšej ani nechceli rozpamätávať, alebo, ako povedal Dante Alighieri, žiadna bolesť sa neznáša horšie ako spomienky na šťastie v dobe nešťastí.
My ako jednotlivci nemôžeme pre týchto ľúdí urobiť veľmi veľa. Rozhodli sme sa však nakrútiť videá, aby spoločnosť trochu zmenila pohľad na ľudí bez domova, aby si uvedomili, že aj oni majú svoje záľuby, spomienky, priateľov, srdce.

 

Kristína Kačániová 
Tomáš Kaša

utorok 17. mája 2011

Dá sa, keď sa chce

Na 2 týždne trvajúce majstrovstvá sa Bratislava pripravovala rovnako dlho, ani nie dva týždne. Napriek tomu dopadlo všetko relatívne v poriadku. Problémy, ktoré sa občania snažili vyriešiť už dávno, či už je to špina v meste, bezdomovci, nedostatok zelene alebo kvalitná kultúra sa za tento krátky čas, 2 týždne, vyriešil. Akokeby tieto problémy doteraz nikto nebral na vedomie. Veď koho zaujíma ako sa vlastne cíti Bratislavčan v Bratislave? Ide naozaj iba o chvíľkové divadlo, prezentáciu do sveta, vytvorenie vyhovujúcich podmienok pre turistov nech majú príjemné dojmy? Nie je to tak celkom zvrátené?

A ako sa u nás vlastne cítil turista? Nejde ani tak o prvé dojmy z Hlavnej stanice alebo letiska či už rovno vzhľadu mesta. Mesto samo o sebe he určite klenotom, nedá sa naň pozerať bez úsmevu. Kde tu je nelogicky postavená novostavba alebo obrovská 4 prúdová cesta. No nebol by to sám o sebe problém.
Čo turisti, ktorí sa prišli do mesta zabaviť videli? Boli to prevažne ďalší turisti. Dnes už moc nieje v trende mesto navštevovať. Ľudí tam je síce dosť, no sú t väčšinou tie isté osoby, jednoducho nie je príťažlivé.
Ako teda mohol turista spoznať pravú tvár Slovenska keď poriadne Slovákov nevidel? Slovenskú kultúru mohli vidieť akurát tak v tradičných reštauráciach, ktoré často hladali, no myslím, že silné spomienky na Bratislavu nemajú. Ako by sa tu mohli cítiť príjemne keď sa tu necíti úplne ako doma ani samotný obyvateľ.

Mesto vzhliada na Viedeň, snaží sa od nej zobrať si príklad. Mesto s najvyššiou úrovňou a spokojnosťou zo života. Je to práve preto, pretože sa Viedeň stará primárne o svojich, je ale otvorená aj ostatným.
Za tieto dva týždne sme v Bratislave videli ako sa dá okolie zmeniť keď sa chce. či už je to Trnavské mýto, vymalované koše, kvetiny. Snaď sa toto tempo po MS nespomalí, aj keď pravdepodobne spomalí. Snaď bude mesto ochotné spolupráce a diskusie s verejnosťou.
Jedná vec nepustí. Musí sa vyriešiť dopravná situácia, nech je v centre áut málo. Nielen málo, nech sa autá cítia v menšíne oproti chodcom. Nech pochopia že centrum je pre chodcov, nech vodiči sami vystúpia a idú na bicykli alebo pešo. Pokiaľ sa tento problém nevyrieši, nebude nikdy spokojný každý občan.

Trnavské mýto
Pressburg gardening

nedeľa 1. mája 2011

Bojkot nákupným centrám

Majáles a hokejové majstrovstvá dokázali a vytvorili v Bratislave niečo, čo tu doteraz nebolo. Mesto žije, konečne, a nie len ku večeru a cez zápasy, jeto po celý deň. či už sú v meste koncerty alebo výstavy a pouliční umelci, alebo len usmievaví obyvatelia a turisti, Bratislava je niečim iným , niečim na čo mala predpoklad, čo je v súčasnosti realitou.

Ľudia sú v uliciach. Miesto nákupných centier uprednostňujú korzo. Prečo to ale doteraz bolo naopak? Umelovytvorené podmienky pre pohodlné nakupovanie neboli na Slovensku tradíciou. Ľudia si to ale obľúbili, bolo to niečo nové, zaváňalo to štýlom západných štátov.  Kvôli nim ale Bratislava stratila svojskosť, stala sa mestom rovnakým ako mnohé iné.

Tisícky turistov, fanúšikov ale aj Bratislavčanov v meste, máme jedinečné podmienky na sociálny experiment.. Výsledky sú už jasné, pokiaľ sa budeme naďalej zdžiavať v nákupných centrách miesto ulíc Bratislavy, duch mesta a jedinečnosť vymrú. Kde sú tie časy keď sme išli v meste do pekárne s príjemným komunikatívnym pekárom ako predavačom a následne do mäsiarne? V potravinách máme všetko pokope, napĺňa nás takýto život? Život človeka patriaceho do obrovského vreca bez svojskosti a jedinečnosti?

Povedzme nie, nechceme navštevovať, relaxovať, zabávať sa, nakupovať, socializovať sa v centrách ako Aupark, Avion, Palace, Tesco Lamač a mnoho iných. Príkladom rovnováhy medzi životom pouličným a masovým nákupným je iba Eurovea, ktorá vďaka dobrej polohe a krásnemu nábrežiu naozaj stojí za to.

Keď do kina tak nie Palce Cinemas ale Nostalgia, Mladosť, FK 35 mm
Keď kníkupectvo tak nie Panta Rhei v Auparku ale na Poštovej , Martinus na obchodnej a Artforum na Kozej. ( je jasné že Panta Rhei je rovnaké, jeho okolie ale nie:) )
Keď kávička tak nie v strede obrovskej budovy ale zašitá v príjemných uličkách.
Keď kultúra tak jedine na mieste s históriou a nie kvôli nalákaniu návštevnosti.
Keď stretnutie a socializácia tak v centre.
Keď oddych tak v parku a nie pri nakupovaní.


Zdržujme sa v nákupných centrách iba z nevyhnutnosti, je to priama pomoc a rozvoj života v ulicach BA.Bojkotujeme súčasnému zaužívanému štýlu života väčšiny Bratislavčanov. Mesto bude také, akým ho obyvateľia chcú. Chceme ho takéto?

Podporujme stav v Starom meste- preľudnenosť, radosť, tolerancia,kultúra a spokojnosť.

Pokiaľ človek navštevuje shopping centrá častejšie ako centrum, a centrum pomaly ani nepozná, je to obrovská chyba. Takýto ľudia naozaj sú, stiahnutí prúdom.
Skúsme to zmeniť.