nedeľa, 27. februára 2011

Dôvod vyľudenia centra Bratislavy


Dá sa povedať, že nákupné centrum je premiestnenie dejiska diania, života ľudí z centra to odľahlejších častí mesta. Nemusí tomu byť tak vždy, Eurovea je najlepšou výnimkou no aj tak sa v jej prípade stalo niečo zvláštne. Súvisí to práve s presunom istej kultúrnej zložky z centra Starého mesta na hranice medzi Ružinovom a Starým mestom. 

Po 20 rokoch bolo vybudované dlho očakávaná a zatracovaná nová budova Slovenského národného divadla. Tieto dva komplexy vytvorili zaujímavý celok ktorý má nepochybne veľa pozitív no aj jedno obrovské mínus, ktoré bolo za čias plánovania tejto časti mesta určite zanedbané. Ide o to, že kvôli presunu Slovenského národného divadla a kvôli zaujímavým obchodom poprípade kaviarňam v Galérií Eurovea sa aj veľká časť ľudí presunula z korza do vnútra tohto nákupného centra. A prečo vlastne? Kvalitnejšia ponuka kultúry, Eurovea spĺňa svoju úlohu naozaj brilantne , snaží sa ponúknuť obyvateľom Bratislavy viac ako centrum mesta poprípade iné obchodné centrá ktoré ale zanedbáme.

Všetko by to bolo ešte v poriadku, veď centrum sa rozšírilo smerom na východ a ku Dunaju, Slovenské národné divadlo ma dnes dokonca dve budovy ( či sa to odzrkadľuje aj na kvalite neviem posúdiť), krásne vybudovaná pešia zóna za Euroveou priblížila Dunaj obyvateľom mesta a je ozdobou na Dunaji. Horšie je to ale v prípade odľahlejších nákupných centier, kde ľudia trávia hodiny a hodiny času s dobrým pocitom že majú kde zaparkovať,  kultúru podporujú maximálne tak návštevou obrovského kinového komplexu s komerčným výberom, stretávajú sa v kaviarňach ktoré sa umelo snažia vytvoriť tiché a estetické miesto v strede obrovského chaosu. Tých ľudí tam je tak veľa že majú dokonca pocit že za návštevou nákupného centra je aj socializácia.
Ale nie je to pravda, títo ľudia upadajú do šedého priemeru, sú takí istí ako všetci okolo nich, potom sa sťažujú že nemajú čas na žiaden koníček, sťažujú sa na robotu ktorá im bere veľa času a síl, pritom ale aj tak trávia voľný čas v podobnom nákupnom centre, a nemajú žiaden dôvod navštíviť centrum mesta a ozajstne sa socializovať.
Za následok to má vyľudnenie centre mesta, korza prečo tomu je ale tak? Pri kúpe bagety od milého známeho pána Feriho sme sa zhodli na jednom. Za komunizmu to nebolo, zrazu to je, ponúka to istú jednoduchosť, všetko je pokope, je to praktické, hovorím o umelo vybudovanej väčšej alebo menšej skupiny obchodov vedľa seba.

Určite to ale nie je hlavný dôvod. Centrum Bratislavy nebolo po revolúcií veľmi prívetivým miestom, vďaka snahe sa situácia pomaly vylepšuje. Hlavným dôvodom vyľudnenia centra Starého mesta alebo rovno aj celého Starého mesta je že táto časť Bratislavy sa stala takou lukratívnou, až si obyčajný ľudia nemôžu dovoliť bývať v nej. Ceny bytov idú výrazne hore, ale aj počet bytov sa neustále zmenšuje, byty nahradzujú kancelárie. Korzo sa stalo pracoviskom, to je niečo čo sa nemalo stať nikdy a viditeľne pociťujeme následky toho všetkého.
Či sa to v budúcnosti vráti do stavu v akom to byť má nieje jednoduchá otázka, určite nemôžeme ale tento problém prehliadať, pretože to je problém všetkých Bratislavčanov.

Aké právo mal kto ukradnúť nám bez nášho vedomia naše centrum?

štvrtok, 24. februára 2011

Huslista z pochodu


Podchod na Hodžovom námestí je veľmi frekventovaným miestom. Denne tadiaľ prejdú stovky, možno tisíce ľudí. Prestavba bola dokončená pred približne dvoma rokmi, pribudli obchody, dokonca  dnes už celkom obľúbená kaviareň ale aj kultúra. Cez pracovné dni v týždni tam totiž hráva postarší huslista rómskeho pôvodu. Je veľmi talentovaný, zdvorilý a sympatický. Prispieť mu za jeho krásne hranie pár drobnými si aj napriek tomu že som študent nikdy neodpustím. Ľuďom často vyčarí úsmev na tvári a spríjemní deň. Je to tak aj u mňa a práve preto som sa rozhodol tohto pána vyspovedať, hlavne sa poďakovať za šírenie kultúry v meste.

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
A: Dobrý deň volám sa Andrej Petrus z hnutia Pressburg embassy, v prvom rade by som sa vám chcel srdečne poďakovať za to že šírite kvalitnú hudbu do ulíc Bratislavy.

B: Ďakujem pekne, volám sa Biháry. Poďte, tu sa môžeme v kľude porozprávať. ( zaviedol ma do Tatra centra)

A: Mal by som na vás pár otázok ak dovolíte. V podchode hrávate už nejakú dobu, Prečo ste sa rozhodli práve pre hranie na ulici?

B: Viete na ulici som sa neocitol z vlastnej vôle, ešte tak pred 3 rokmi som mal vlastnú kapelu, hrával som na cimbale po kaviarňach tu v Bratislave. Ako náhle nám v jednej kaviarni skončila zmluva, posunula nás inému známemu do ďalšieho podniku. Fungovalo to pár rokov bez problémov, až do tej doby, kým sme nemali ísť kam hrať, skončili sa nám zmluvy a členovia kapely odišli z Bratislavy domov.

A: To je veľká škoda, mne osobne kaviarenská hudba v podnikoch chýba, zdá sa že ide majiteľom iba o zisk a nedbajú na pridanú hodnotu ich podniku. To je to čo sa ešte len musia naučiť aj keď už žijeme vo veľmi vyspelej dobe. Hovorili ste že ste hrali na cimbale, dnes ale vidím že sa živíte husľami a musím povedať že hráte naozaj vynikajúco. Vaša kapela sa rozpadla nadobro alebo ešte z času na čas hrávate?

B: S kapelou máme skúšky každý víkend, čiže sme stále aktívny, hrať na cimbal na ulici je veľmi ťažké, z hľadiska prenášania, viete cimbal stojí dobrých 250 000 korún, bál by som sa o neho, husle som si vybral práve kvôli ich praktickosti, nikdy predtým som na nich ale nehral, musel som sa to naučiť.

A: Viem si predstaviť že vaše prijmi v podnikoch s kapelou boli vyššie ako teraz, koľko vlastne denne na hudbe v Bratislave zarobíte? Dá sa z toho vyžiť alebo to robíte viac-menej pre radosť?

B: Tých peňazí nie je veru tak veľa ako bývalo, denne ale zarobím okolo 20 euro z čoho vyžiť viem, na ulici hrávam určite aj z radosti, je to ale ťažká práca, hlavne v tejto zime. Ruky mi zamŕzajú (ukazuje na svoju pravú ruku v ktorej drží sláčik), preto si robím prestávky tu v Tatra centre.

A: Tá zima musí byť nepríjemná to si ciem predstaviť, prečo ale hrávate práve v podchode, nemyslíte že na takom korze by ste zarábali viac?

B: V podchode hrávam už niečo cez pol druha roka a to práve kvôli tomu že je tu vynikajúca akustika (prvý moment kedy som si uvedomil že je to naozaj vynikajúci hudobník). Povolenie som si vybavil aj tu ale ja na korze kde hrávam v lete, tam pri tom veľkom kameni jak je podchod smerom na kapucínsku. Každé 2 mesiace si vybavujem povolenie, stojí to 13 euro, prvé mesiace keď som na ulici hrával ma policajti kontrolovali, teraz aj kebyže povolenie nemám, nebudú ho odo mňa vyžadovať, už sa navzájom poznáme. Ja som hudbu vyštudoval, študoval som aj harmóniu, hrávam tu najťažšiu hudbu, kaviarenskú, nikdy neviete čo od vás hospodský bude chcieť aby ste zahrali, napriek tomu som aj tak skončil na ulici.

A: Mňa ale naozaj teší že taký dobrý hudobník v uliciach Bratislavy vôbec hráva, je ich tu naozaj málo a neviem prečo. Ja len dúfam že okoloidúci dokážu oceniť to že na ulicí hrávate.

B: Viem zahrať veľmi veľa vecí či už Chopina alebo Straussa, Mozarta, najčastejšie ale hrávam krstného otca, ľudia to majú jednoducho radi. Stalo sa mi ale raz dokonca ja to že za mnou prišla mladšia dáma a pozvala ma na svadbu jej sestry, tak si to predstavte hral som v kostole tuto za Hodžovým námestím. To bolo niečo neskutočné, tá akustika. V Bratislave si ale umelcov nevážia tak ako inde. Keď sme cestovali do Maďarska , nemusel som sa o svoj cimbal ani starať, ľudia mi ho na vlak naložili aj vyložili tak si hudobníkov vážili. Hrávali sme s kapelou aj v Nemecku alebo Amsterdame, ten nočný život a tá čistota na uliciach ma ale desili, zľakol som sa a odišiel, na také niečo som nebol zvyknutý.

A: Ja vám teda držím palce, nech vám vyjde čo má a teším sa keď budete v lete hrávať na korze pesničky od Chopina alebo Straussa a vyčaríte tak úsmev na tvári viacerým ľuďom. Ďakujem pekne za rozhovor a prajem ešte pekný večer.
----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

To bol smutný príbeh vynikajúceho umelca, ktorý aj napriek svojmu talentu skončil na ulici, pritom možno ani neviem ako Bratislavu skrášľuje a ako jej dodáva vyššiu umeleckú hodnotu. Tomuto staršiemu pánovi udeľujem cenu KULTÚRNY PILIER PRESSBURGU, teším sa keď mu ju oficiálne odovzdám. Jeho životný príbeh môže byť pravou predlohou ako asi vyzerá v dnešnej dobe na Slovensku život umelca – nedoceneného a biedne, preto mu musia aspoň okoloidúci vyjadrovať podporu a vďaku keď samotná Bratislava nie.

nedeľa, 20. februára 2011

YMCA revival

Radio_head awards v Majestic music clube? Prečo? Prečo to organizátory presunuli práve do MMC? V čom to bude kvalitnejšie? To boli moje prvé myšlienky. Lístky som si kúpiť nestihol, Bratislava je ale malá zohnať sa dá všetko. Tak som teda vošiel dnu. Všade plno, využil som VIP listok a presunul sa na schody.
Ani som sa neusadil, radioheady skončili. Následovala 40 minútová prestávka. Čo teraz? Pôjdem hore do Hopkirku.
Na moje prekvapenie, stretli sa tam všetci hudobníci aj nehudobníci a navzájom sa spoznávali. Vonku ľudia fajčili a boli jednou nohou na odchode, vnútri na prízemí pri šatniach sa zad osviežovali čapovaným pivom na prvom poschodí bola Radiohead awards elektronická afterparty a na ďalšom poschodí Hopkirk a vedľajší bar.
Jednoducho obrovský komplex. Budova YMCA, stojaca na strategickom mieste nieje ešte využívana tak ako by mohla, aj tak ma ale tento piatok prekvapila. Akcia skončila nad moje očakávania. Tieto nezvyčajné priestory určite tvorili náladu všetkých.
Tak sa zdá že stará YMCA znovu po dlhšom období ožíva nielen pre mladých punkáčov a rockerov ale aj fanúšikov kultúry všeho druhu.

sobota, 19. februára 2011

Piliere kultúry

Mesto koncentrované v nákupných centrách, prázdne ulice a aj keď plné, stále bez atmosféry. To je súčasný stav. Tucty ľudí zaujímajúcich sa iba o nákupy, niektorý tomu hovoria aj socializácia. Prečo byť v rozľahlých uliciach keď v nahustenom nákupnom centre stretneme trikrát viac ľudí. Sú tam kiná, kaviarne, kníhkupectvá a stála teplota a vlhkosť.
Znie to síce pekne a prakticky, má to ale fatálne následky. Ako bolo vyššie spomenuté málo ľudí na ulici, mŕtve mesto. Ale to nie kvôli tomu že sú všetci inde, ľudia zabúdajú na kultúru v obchodoch. Dnes už nikto nebude chodiť do pekárne, do zeleninárstva alebo kvetinárstva keď môže mať všetko naraz v jednej budove v horšom prípade v jednej obchodnej sieti.
 Staré mesto sa tak stalo iba miestom podnikov, diskoték a alkoholu. Piatky, soboty večer to vyzerá živo, s atmosférou ktorá robí ľudí šťastnejšími. V inú dobu ako večer to je iba dopravný uzol, kam zmizol ten klasický bratislavský život? Naozaj sme  až do takej miery ubití dobou, taký lenivý, nesnažiaci sa o niečo krajšie a duchaplnejšie?
Toto všetko mi udrelo do očí tento piatok, kedy Artfórum oslavovalo narodeniny s 20-percentnými zľavami. Nadšenci literatúry sa stretli, poznávali, rozprávali, ležérne a uvoľnene. Artfórum má svoje čaro ktoré dokáže zlepšiť náladu o tri oktávy, tento krát to bolo ešte oveľa viac. Kultúra sa presunula z korza, pre niektorých dá sa povedať aj pre väčšinu z nákupných centier, severnejšie do menej frekventovaných ulíc okolo Palisád. Magické miesto. Plný nebol iba samotný obchod ale aj na Kozej ulici sa stretávali ľudia s rovnakými záujmami. Aké jednoduché spôsobiť zmenu, to nie kvôli zľave, to kvôli láske ku kvalitnej literatúre a kvôli rešpektu voči Artfóru ktorý ako jediný dokázal ,že dobré kníhkupectvo nemá iba kvantum kníh, musí ponúkať aj pridanú hodnotu.