Street Sessions Bratislava - Euro štyridsať

V dnešnej uponáhľanej dobe má málokto čas a chuť zastaviť sa na ulici a prehodiť pár slov s človekom, ktorému sa asi v živote nedostalo toľko šťastia ako jemu. Dalo by sa to jednoducho ospravedlniť zaneprázdnenosťou, nestíhaním do práce, meškaním na poradu.. No v skutočnosti to má všetko na svedomí ľahostajnosť a pasivita ľudí. Ľahšie, ako prejaviť záujem, je hneď bezdomovcov odsúdiť a prehlásiť, že si za to všetko môžu sami. Prečo sa však nezaujímať bližšie? Prečo nespoznať osudy týchto ľudí a nepokúsiť sa im pomôcť?
Preto vznikli krátke filmy „euro štyridsať.“ Našou snahou je, aby si na základe rozhovorov s bezdomovcami ľudia uvedomili, že častokrát zdanie klame. Pre nás „opitý bezďák“ môže byť sčítaný človek, ktorý má za sebou mnoho utrpenia, sklamaní a nejaké závažné okolnosti ho nakoniec dostali na ulicu.
My okoloidúci častokrát prechádzama okolo predavača Nota Bene, aj nám ho je ľúto, no povieme si, že máme momentálne málo drobných v peňaženke a že si ten výtlačok kúpime možno niekedy inokedy. Ideme ďalej a vzápätí na stojaceho muža úplne zabudneme. Netušíme však, že tento muž na tom mieste možno stojí už celé hodiny, nepredal ani jeden časopis, bolia ho nohy a niekde ho už očakáva manželka s malým dieťaťom. Mávli sme rukou a ľahostajne prešli. Tých pár drobných sme minuli nasledujúci deň na kávu z automatu, či na niečo sladké. Ani si neuvedomíme, že sme mohli namiesto kávy zachrániť jeden život. Samozrejme, že našich euro štyridsať nevytrhne niekoho z úplnej biedy, no môže to byť jediný šťastný moment, ktorý ho v ten deň postretol. Čo my pokladáme za obrovské neúspechy, ktoré nás mohli počas dňa postihnúť? Že sa na nás v práci vybúril nahnevaný šéf? Že v reštaurácii nemali jedlo, ktoré sme si chceli objednať? Že náš obľúbený tím nevyhral svetový šampionát? V porovnaní s problémami týchto ľudí sú to skutočne banality.
V našich videách kladieme bezdomovcom pár možno nie tak jednoduchých otázok, ako sa na prvý pohľad zdá. Nepýtame sa ich na vek, rodinu, bývanie a na iné vecné veci. Chceme sa skôr niečo dozvedieť o ich pocitoch, názoroch a túžbach. Stretli sme sa už aj s ľuďmi, ktorí vyslovene nechceli hovoriť o svojej minulosti. Buď bola natoľko bolestivá, že sa na ňu radšej ani nechceli rozpamätávať, alebo, ako povedal Dante Alighieri, žiadna bolesť sa neznáša horšie ako spomienky na šťastie v dobe nešťastí.
My ako jednotlivci nemôžeme pre týchto ľúdí urobiť veľmi veľa. Rozhodli sme sa však nakrútiť videá, aby spoločnosť trochu zmenila pohľad na ľudí bez domova, aby si uvedomili, že aj oni majú svoje záľuby, spomienky, priateľov, srdce.

 

Kristína Kačániová 

Tomáš Kaša